Vernár - povstalecká obec

Hoci v situačných hláseniach adresovaných okresnému úradu hranovnický notár ešte 21. júna 1944 zopakoval frázy z predchádzajúcich hlásení a tvrdil, že ,,ľud obcí tunajšieho obvodu bol a je povahy kľudnej a rozvážnej, nepodlieha cudzej a nám nepriateľskej propagande“ , boli to klamné informácie, pretože už niekoľko týždňov ľud z Vernára uštedril patričnú lekciu ľudáckofašistickému režimu. Vernárci, ktorí v čase buržoáznej ČSR v boji proti vykorisťovaniu a biede našli oporu v komunistickej strane, riadili sa aj teraz výzvou V. ilegálneho vedenia KSS. Strana sa stala vedúcou silou národnooslobodzovacieho zápasu.
Už pred vypuknutím Slovenského národného povstania schádzali sa vernárski komunisti po nociach s ,,ľudmi hôr“. Prví sovietski partizáni vstúpili do obce 20. augusta 1944. Po preskúmaní pomerov prišlo do obce približne 120 povstaleckých vojakov, ktorí disponovali 2 ľahkými tankami a delami. Po neúspešnom útoku povstalcov na Kežmarok, ku ktorým sa v Poprade pridali aj vojaci popradskej posádky, obsadili Nemci v protiútoku Poprad a 1. septembra 1944 začalo povstalecké vojsko a partizáni ustupovať z Popradu smerom na Kvetnicu, Hranovnicu, Vernár, Telgárt. Vernár sa dostal do bojového pásma medzi povstaleckými vojskami a nemeckou armádou, ktorá počítala s rýchlou likvidáciou Slovenského národného povstania. Prvé boje sa v obci odohrali 3. septembra 1944. Po zuby ozbrojení fašisti obsadili Vernár a postupovali ďalej, dostali sa však iba po Popovú, kde narazili na prudký odpor povstaleckých vojakov. Boje v okolí Vernára trvali od 4. do 17. septembra, kedy obec znova obsadili povstalecké vojská. Všetci chlapi sa v ten deň zišli v budove školy, kde k nim prehovoril dôstojník povstaleckej armády Ján Kotoč, predseda ilegálneho Revolučného okresného národného výboru v Poprade, ktorý v rokoch 1936 až 1943 pôsobil vo Vernári ako učiteľ. Oboznámil Vernárcov so súčasnou  politickou a vojenskou situáciou, na čo zídení občania obce zložili sľub, že sa podraďujú rozkazom a vedeniu SNP v Banskej Bystrici. Vernár bol v ten deň vyhlásený za povstaleckú obec. Na tomto zhromaždení si občania obce zvolili aj revolučný národný výbor. Jeho predstaviteľmi sa stali komunisti – Ondrej Lukáč (predseda), Jozef Brozák, Ondrej Šrámko a Šimon Mlynarčík. Novozvolený revolučný národný výbor ešte v ten deň zrušil v obci klérofašistické zriadenie, fašistické organizácie a začal pracovať v duchu pokynov Slovenskej národnej rady. V obci bola vyhlásená mobilizácia všetkých vojakov 40-ročných a mladších. Do povstaleckej armády narukovali všetci zdraví muži narodení v rokoch 1903 až 1925, bolo ich 85, okrem toho traja nevojaci narodení v roku 1900 a jedna žena. Revolučný národný výbor organizoval občanov na výstavbu bunkrov a zátarasov, ktoré mali zabrániť ďalšiemu postupu Nemcov smerom na Telgárt a Červenú Skalu. Podľa dobových záznamov, ktoré sa zachovali, 143 obyvateľov Vernára, v čase od 24. septembra do 19. októbra 1944, pracovalo na týchto prácach. Počas SNP bolo v okolí Vernára vybudovaných 11 bunkrov a od Hranovnice po Vernár 4 prekážkové zátarasy cez cestu. Okrem toho pracovali Vernárci tiež ako povozníci na iných postoch – všade, kde bolo treba pomáhať Povstaniu.
Povstaleckí vojaci z jednotiek kpt. Takáča a npor. ČA Kira a ďalších, z partizánskej brigády Jánošík a za podpory domáceho obyvateľstva húževnato bránili svoje pozície, odrážali útoky nepriateľa, zahatávali mu cestu. Legendárnou sa stala vernárska Tesnina. Tu povstalci kontrolovali prístupy k Vernáru, a teda aj k Pustému Poľu a Telgártu. Boje na tomto úseku trvali dlho a boli ťažké. Situácia výstižne charakterizuje situačné hlásenie veliteľa I. čs. armády generála Rudolfa Viesta, ktoré odznelo na 14. zasadnutí Slovenskej národnej rady 20. októbra 1944 a v ktorom generál Viest uviedol: ,,Od severu tlačí nepriateľ našu obranu v smere Vernár – Pusté Pole a od východu v smere Mlynky, Stratená, Pusté Pole. Vynakladám všemožné úsilie, aby som udržal priestor.“ V ďalšom situačnom hlásení na tomto zasadnutí SNR sa konštatovalo, že ,, . . .  v  priestore Vernára útočí celá divízia.“
Koncom októbra sa zintenzívnili útoky nemeckých jednotiek, ktoré sa pokúšali preniknúť do toho priestoru od Hranovnice. Tvrdé boje sa rozpútali najmä na Kolvadži a Tesnine. Po urputných bojoch 25. októbra 1944 začali povstalci ustupovať smerom na Šumiac, Heľpu a Muránske vrchy. Vyše mesiaca odolávala povstalecká obec Vernár po zuby ozbrojeným fašistom, viazala značnú silu vojenskej techniky, ktorá nemohla zasiahnuť do boja na hlavných frontoch. Počas týchto pohnutých dní občania obce trikrát vysťahovali do hôr ženy a deti – do miest, kde Nemci nemali prístup. Hrdinstvo a príklad bojovníkov v tejto oblasti vyzdvihol aj súdruh Gustáv Husák v správe o SNP moskovskému vedeniu KSČ 5. februára 1945.
Mnoho povstaleckých bojovníkov, medzi nimi aj Vernárcov, položilo  v boji za slobodu svoje životy. Mnohí občania obce boli po zatlačení Povstania odvlečení do koncentračných táborov. Z obce Vernár to bolo 13 mužov, medzi nimi všetci členovia Revolučného národného výboru. Útrapy koncentračného tábora preložilo z nich iba deväť, štyria sa do oslobodenej vlasti nevrátili. Z miestneho revolučného národného výboru sa z koncentračného tábora vrátil iba Jozef Brozák. Ondrej Šramko, Šimon Mlynarčík a Ondrej Lukáč útrapy koncentračného tábora neprežili.
O Vernárskej Tesnine, Kolvači, ale i o ďalších miestach bojov v Slovenskom národnom povstaní spievajú Vernárci dodnes prekrásne piesne. Po generácii povstalcov sa ich učia ich deti a detné deti. K pamätným miestam SNP v chotári sú vyšliapané chodníčky a na týchto miestach dodnes nechýbajú kvety, kladené vďačnou rukou najmladších Vernárcov. Celá obec sa pričiňuje o to, aby pamätníky Povstania a cesty k nim nezarástli bodľačím.
Povstalecká obec Vernár bola za hrdinstvo preukázané v SNP vyznamenaná Radom Červenej hviezdy, Dukelskou pamätnou medailou, Pamätnou medailou k 30. výročiu SNP a nesie názov obec Partizánskej brigády Klement Gottwald.
Účasťou v SNP sa boj občanov Vernára za oslobodenie neskončil. Mnohí občania obce sa ako príslušníci Československej armády zúčastnili bojov pri oslobodzovaní ďalších území našej vlasti. Aj z týchto bojov sa všetci nenavrátili. Pri Liptovskom Mikuláši a pri Vrútkach padli Ján Ondruš, Michal Ondruš, Michal Alexa a Ondrej Semeňak.

V súkolí revolučných premien (Ľudmila Netíková, Július Kiš, Richard M. Kovalčík, 1982)