Vernár za buržoáznej ČSR

Vernár – obec ležiaca hlboko v severovýchodnej časti Nízkych Tatier, obkľúčená vencom hôr a ihličnatých lesov. Príroda akoby tu od dávneho dávna určovala ľuďom ich životné osudy. Vernárci sa po stáročia zaoberali chovom dobytka, ťažbou dreva, povozníctvom. Na ich mozoľoch sa priživovali Gorgelyovci, muránske panstvo, Glesingerovci, ale aj cirkev a iní. V čase Rakúsko – Uhorska ťažko doliehal tvrdý osud na vernárske drevenice. V tom čase si pospolitý vernársky ľud naozaj myslel, že ich údelom je mozoliť na iných, že takýto je životný osud, ktorý nemožno zmeniť. Lenže tí, ktorí sa v čase prvej svetovej vojny dostali na ruský front a padli do zajatia, po návrate domov rozprávali o robotníkoch a mužikoch, ktorí revolučným zvratom dokázali zmeniť svoj ťažký život od základu. Sila, ktorá to dokázala, bola revolučná boľševická strana na čele s Leninom.  Keď v roku 1918 na troskách Rakúsko-Uhorskej monarchie vznikla Československá republika, najširšie vrstvy obyvateľstva verili v spravodlivé usporiadanie pomerov v novom štáte a očakávali podstatné zmeny na úseku ekonomického, sociálneho a politického života. Veľmi ťažké sociálne pomery vládli za buržoáznej ČSR najmä v podhorských a horských oblastiach okresu, medzi ktoré patril aj Vernár.

Chotár obce Vernár je veľmi členitý so značnou nadmorskou výškou. Je to typická horská oblasť s málo úrodnou pôdou, kde na poľnohospodársku výrobu negatívne vplývajú i drsne klimatické podmienky. Pre Vernár bola charakteristická nízka výmera pôdy na jednu hospodársku usadlosť, ktorá sa pohybovala okolo dvoch hektárov, no boli aj roľníci, ktorí mali menej. Popri nízkej výmere pôdy jej ďalším znakom bola veľká rozdrobenosť na malé švíky, ktoré sa stenčovali po dorastaní každej novej generácie. Jediným bohatstvom vernárskeho chotára boli lesy, ktoré v absolútnej väčšine patrili spišskému biskupstvu a iba nepatrná časť urbárskej spoločnosti obce.
Skúpe grapy polí nestačili uživiť početné rodiny Vernarcov, pritom veľkú časť obyvateľstva obce tvorila dedinská chudoba – proletári, ktorí okrem schátralej chalupy a vlastných rúk nemali nič. Ak chceli uživiť svoje rodiny a seba, museli predávať vlastnú pracovnú silu. Avšak príležitostí na zamestnanie pracovitých rúk bolo vo Vernári veľmi málo. Väčšina Vernárcov pracovala ako sezónni lesní robotníci v okolitých lesoch a na pílach. A keďže aj tieto pracovné možnosti boli obmedzené, chlapi z Vernára odchádzali za prácou do Čiech a na Moravu, ba v tomto období eviduje obec aj vysťahovalcov, ktorí za prácou odišli do Ameriky a Kanady. Malí roľníci, vlastníci koňských poťahov, si na živobytie privyrábali zvážaním dreva na okolité píly.

Z mnohých zachovaných dokladov o exekučnom vymáhaní dlhov a daní, vo Vernári, možno dnes usúdiť, že po vzniku ČSR žili občania obce v nepredstaviteľne ťažkých sociálnych podmienkach. Tieto sa nezlepšili ani postupným prekonávaním prvej povojnovej krízy kapitalistickej ekonomiky v Československu (1923 -1924), ba možno konštatovať, že dočasné zlepšenie hospodárskej situácie v Československu sa na sociálnych pomeroch obyvateľov Vernára v konkrétnej podobe neprejavilo. Neľudské vykorisťovanie, drahota a z nej plynúca bieda a hlad boli každodennými hosťami vernárskych lesných robotníkov a veľmi biedne žili aj povozníci, hoci títo boli označovaní za gazdov. Situácia sa ešte zhoršila po vypuknutí svetovej hospodárskej krízy – 1929,  ktorá v tridsiatich rokoch svojimi sociálnymi dôsledkami veľmi citeľne zasiahla občanov Vernára.
V roku 1930, kedy s v ČSR prudko obmedzila ťažba dreva, píly najmä na Spiši, zastavovali alebo podstatne obmedzovali výrobu. Vo Vernári prudko vzrástla nezamestnanosť. Podľa okresnej štatistiky nezamestnaných vykazoval obvod 118 nezamestnaných, z ktorých 60 bolo z Vernára. V roku 1933 už 126 nezamestnaných, z toho 79 z Vernára, v roku 1934 bolo vo Vernári až 120 nezamestnaných. Podobné údaje o nezamestnanosti s menšími odchýlkami hlásil obvod Hranovnica v priebehu celých tridsiatych rokov. Neboli prostriedky na živobytie, ale ani na zaplatenie daní, dlhov, poplatkov, úrokov atď. Mnohí Vernárci sa ocitli na pokraji zúfalstva. Nezamestnanosť nemohli zmierniť ani obmedzené akcie a žobračenky, ktorých prideľovanie sa preťahovalo a bolo viazané na predkladanie rôznych potvrdení a dokladov.

Kríza v tridsiatych rokoch uvoľnila aj v našom okrese dynamický živelný radikalizmus, ktorý KSČ podchytila a usmernila v záujme triednych bojov. Keď po celoslovenskej porade KSČ v Žiline (18.-19. január 1930) bol vytvorený XIV. kraj KSČ so sídlom sekretariátu v Bratislave a celoslovenská organizácia strany bola rozdelená do deviatich oblastí, sídlom vedenia jednej z nich – popradskej, sa stal Poprad. Po oblastnej konferencii strany v Poprade, ktorá sa zišla v čase rozvíjajúceho sa hnutia nezamestnaných a v čase intenzívnych príprav na VI. zjazd KSČ v januári 1931, vznikali desiatky nových buniek strany v našich dedinách. Vykorisťované vrstvy dedinskej chudoby, ale aj zbedačovaných malých roľníkov, si najskôr živelne, postupne však stále cieľavedomejšie začali uvedomovať, že jedine KSČ je schopná stáť na čele vykorisťovaných, nezamestnaných a hladujúcich robotníkov, že je to práve Komunistická strana Československa, ktorá stojí na čele zápasu proti všetkým dôsledkom hospodárskej krízy. V tomto období vznikla aj Miestna skupina KSČ vo Vernári.

V súkolí revolučných premien (Ľudmila Netíková, Július Kiš, Richard M. Kovalčík, 1982)